„Táto generácia detí, ale aj dospelých, je silno konfrontovaná s témami, ktoré ohrozujú našu existenciu. Mladí ľudia riešia navyše i ďalšiu existenciálnu tému – musia sa rozhodnúť, ako naložia so svojím životom. Na to, aby sa vedeli rozhodnúť, sa musia naučiť počúvať samých seba. Vypnúť facebooky a všetko, čo ich ruší. A to majú dnes ťažšie ako my,“ hovorí v rozhovore detská psychiatrička Zuzana MATZOVÁ.
V rozhovore sa dočítate ako sa pandémia odrazila na zdraví detí a ktoré skupiny boli najviac zasiahnuté, aké nové výzvy vidia detskí psychiatri a ako sa k ním majú postaviť rodičia a ako pomôcť deťom a mladým čeliť ohrozujúcim témam, ktorých prúd vďaka internetu nikdy nekončí a či sa konečne zvýšia kapacity detskej psychiatrie.
Po troch pandemických školských rokoch sa tento školský rok začal bez pandemických obmedzení. Ako ste prijali túto správu z pohľadu vašej skúsenosti z práce na oddelení detskej psychiatrie počas pandémie?
Tešíme sa, že školy začali bez obmedzení. No na druhej strane vnímame obavu, ktorú školy komunikujú, že môžu mať ťažkosti so zaplatením faktúr za kúrenie, čo môže opäť ohroziť školskú dochádzku a žiakov môžu znovu čakať rôzne formy dištančného alebo prerušovaného vzdelávania. Prerušovanie vzdelávania a nevypočitateľnosť situácie u detí spôsobuje nesmierny stres a vyvoláva úzkosti. Pre deti je ťažké meniť neustále rytmus, keď sú istý čas v školách na prezenčnom vyučovaní a potom zase na dištančnom vzdelávaní. A to nehovorím, že sme stale nevyriešili množstvo úskalí spojených s dištančným vzdelávaním.
Čo deťom a mladým spôsobuje neistota, ktorá sa opakuje štvrtý školský rok?
Zatváranie škôl opäť „visí vo vzduchu“, hoci teraz deti veľmi potrebujú stabilitu a predvídateľnosť, aby sa znížila sa miera úzkosti, ktorá s neistotou súvisí. Keď boli školy v predošlých rokoch zatvorené, trpel biorytmus školákov, zle spávali, nepravidelne jedli. Miera toho, koľko vedomostí boli schopní vstrebať pri dištančnom vzdelávaní bola rôzna a mnohé deti mali veľké úzkosti pred rôznymi skúškami, maturitami
a prijímačkami. Trpeli tiež nedostatkom vzťahov a sociálnych kontaktov. Nehovoriac o tom, že škola má mať aj výchovný prvok a nedá sa vychovávať cez počítač.
Počas pandémie sme sa zaradili na čelo európskych krajín v dĺžke zatvorených škôl, ale aj krúžkov či tréningov. Lekári a lekárky upozorňovali na enormný nárast psychiatrických diagnóz a hospitalizácii. Aj NÚDCH, kde pôsobíte, upozorňoval, že: „pred pandémiou predstavovali akútne hospitalizácie 20-30% všetkých hospitalizácii, od leta 2020 do leta 2021 narástli na 80-90%, pričom išlo najmä o stavy po samovražedných pokusoch“. Napriek tomu sme ďalej školy zatvárali. Ako ste dokázali na oddelení zvládnuť tento nápor?
Pre zdravotníkov sú a boli tieto situácie nesmierne náročné. Je veľmi frustrujúce, keď viete, že sa dá pacientom pomôcť, ale kapacitne to nezvládate a môžete poskytnúť limitované možnosti či liečby alebo termínov. Snažíli sme sa ku každému prípadu pristupovať individuálne a hľadať riešenie. Pravdou je, že pandémia spustila epidémiu duševných porúch u detí nielen u nás, ale ide o celosvetový fenomén.
Aké deti prichádzali na oddelenie najčastejšie?
Ukazuje sa, že veľmi zasiahnutou skupinou sú deti, ktoré boli v dlhodobom lockdowne najmladšie (druhý stupeň – pozn. autorky). V čase prvých lockdownov boli piatakmi či šiestakmi na základnej škole, teraz majú 13, 14 či 15 rokov. Objavovali sa u nás najčastejšie, a to najmä s masívnym sebapoškodzovaním, poruchami príjmu potravy, samovražednými pokusmi. Vidíme tiež, že pribudlo veľa detí, ktoré boli pôvodne z bezproblémových rodín s bezproblémovým zázemím. Boli to jednotkári, ktorým záležalo na dobrom výkone a darilo sa im v škole, no problémy u nich vyvolala práve zmena režimu, keď nevedeli, čo sa bude diať, kedy pôjdu do školy, ako sa majú pripraviť. A keď prišli do školy, tak ich čakali niekedy aj štyri písomky za deň. Pre nich to bol obrovský stres a v tejto skupine pribudli rôzne psychosomatické ťažkosti a úzkostí.
Ďalšiu skupinu tvoria deti, ktoré sú sociálne menej zdatné a menej flexibilné. Tieto deti ani nevedeli presne povedať, z čoho majú strach, keď sa majú vrátiť do školy, ale návrat prežívali telesne. Začali ich bolieť brušká, hlava, zvracali. V tomto stave sa zacyklili a nedarilo sa im prísť do školy. Vždy, keď tam šli, bolo im nevoľno. A potom máme kategóriu detí, ktorá bola pandémiou zasiahnutá veľmi osobne a traumaticky a nie je ich málo. Ide o deti, ktoré stratili rodičov a blízkych príbuzných.
Šokujúce je, že opäť diskutujeme o zátváraní škôl, hoci sme doteraz nezmapovali celý rozsah dopadov, ktoré malo ich zatváranie počas pandémie. Uzavreli sme krízovú kapitolu bez reflexie a poučenia do budúcnosti, aké to má riziká?
Toto je bežný tzv. obranný psychický mechanizmus – nepozerať sa na niečo, čo je nepríjemne. No tento spôsob ničomu nepomáha. Rozumné by bolo poznať a pomenovať dôsledky, aby sme vedeli, čoho sa máme vystríhať. A vystríhať by sme sa mali napríklad práve zatvárania škôl. Je veľmi dôležité, aby deti mali kontinuum, aby neboli opäť zatvorené doma.
V roku 2021 prišlo vo všetkých vekových skupinách k medziročnému nárastu počtu samovrážd, najviac vo vekovej skupine 15 – 19 rokov (nárast o 72,7 % v celkovom počte).
Zdroj: NCZI
Dáta o dopadoch chýbajú, len teraz sme spoznali údaje o samovraždách. Podľa štatistík, ktoré zverejnilo NCZI „v roku 2021 prišlo vo všetkých vekových skupinách k medziročnému nárastu samovrážd, najviac však v skupine 15-19 rokov“. Ešte alarmujúcejšie sú údaje o samovražedných pokusoch – u mladistvých do 14 rokov medziročne narástli viac ako 2-násobne a v skupine 15–19 rokov o tretinu.“ Čo nám tieto čísla hovoria? Pripisujete ich prístupu k deťom počas pandémie?
Pandémia jednoznačne zhoršila prežívanie detí na mnohých rovinách – rástlo napätie v domácnosti, riešili si existenčné témy, zažívali smútok, osamelosť a pocity straty zmyslu. Keď boli deti a mladí ľudia dlhodobo zatvorení, prestali chodiť na rôzne krúžky a prestalo ich mnoho vecí baviť, akoby sa prepadali do ničoty. A aj keď sa potom aktivity otvorili a oni na krúžok prišli, v tomto stave im nepriniesol pocit radosti ako predtým. To bolo pre nich mätúce a mnohé sa viac k obľúbeným aktivitám nevrátili. Niekedy deťom vysvetľujem, že je to podobné, ako keď majú nohu v sádre. Keď ju po dlhšom čase vyberieme, tak naše kroky sú bolestivé. Podobne je často ťažké sa znova začleniť do krúžku a užiť si ho. Ak ich daná aktivita v minulosti tešila, je veľmi pravdepodobné, že ak ten pocit nepohody z návratu skúsia chvíľu vydžať, tak v nej opäť začnú nachádzať radosť.
Počet samovražedných pokusov podľa vekových skupín v prepočte na 100 000 obyvateľov bol v roku 2021 podobne ako v minulých rokoch najvyšší u mladistvých vo veku 15 – 19 rokov. Od roku 2008 je viditeľný klesajúci trend v počte samovražedných pokusov vo všetkých skupinách okrem mladistvých vo veku 0 – 14 a 15 – 19 rokov, u ktorých stúpa. V roku 2021 sa u mladistvých do 14 rokov medziročne zvýšil počet hlásených samovražedných pokusov viac ako 2-násobne a v skupine 15 – 19 rokov o tretinu.
Zdroj: NCZI
V Iniciatíve Dajme deťom hlas sme dlhodobo upozorňovali na dôsledky dlhodobej izolácie a žiadali, aby sa školy nezatvárali. Niektoré príbehy, ktoré sme počúvali od rodičov, boli veľmi ťažké, prišli do nemocnice s dieťaťom, ktoré pociťovalo nutkavú potrebu si ubližovať, no nemohlo byť prijaté. Na hospitalizáciu čakalo týždne, rodičia zostali doma a dieťa vnímalo situáciu ako „nechcú mi pomôcť“…
Presne tieto veci sú nám nesmierne ľúto a sami sme ich veľmi silno prežívali. Niektoré deti, ktorých stav si pýtal pomoc, no neboli v akútnom ohrození života, museli čakať a rodičia ich museli strážiť doma.
Výrazné zhoršenie duševného zdravia a nedostatok lekárov boli aj témy tohtoročného kongresu pedopsychiatrov. Účastníci rovnako uvádzajú, že situáciu zhoršila pandémia, no upozornili aj na nárast rôznych výziev na sociálnych sieťach, ktoré ohrozujú život detí a aj na Slovensku už viedli k niekoľkým samovraždám. Vnímate tento fenomén aj pri hospitalizáciach na oddelení?
Výzvy tu boli aj pred pandémiou, ich obsah sa v čase mení, no platí, že sú takmer vždy „na hrane“ či až životu nebezpečné. Nerada by som menovala konkrétne výzvy, s ktorými sa stretávame, pretože všetci poznáme z filmu Obecná škola situáciu, keď poviete deťom, aby niečo nerobili a mnohé majú hneď chuť to vyskúšať. Odporúčam rodičom, aby sa so svojimi deťmi porozprávali o výzvach vo všeobecnosti. Môžu sa zaujímať či sa s už výzvami stretli a čo si o téme všeobecne myslia a v pokoji im vysvetliť, že tieto výzvy mávajú vážne následky, aj keď môžu vyzerať zábavne alebo dobrodružne. Dôležité témy, na ktoré by som ešte rada rodičov upozornila, sú aktuálne napríklad tabakové vrecúška, ktoré sú medzi deťmi veľmi populárne. Ich obaly sú veľmi atraktívne, vyzerajú ako krabička dražé žuvačiek, takže mnohí rodičia netušia, o čo ide. Deti si vrecúška
vkladajú do úst, nie sú cítiť po tabakovom dyme ako pri fajčení cigariet, vyzerajú len, že sú unavené, točí sa im hlava, či ich bolí brucho. Keď sa pri vstupnom vyšetrení detí pýtame, s akými látkami už mali kontakt, skúsenosť s nikotínom týmto spôsobom potvrdzujú už 10-11-ročné deti. A ďalší problém, ktorý vnímame, je chronický nedostatok spánku u detí…
…zaujímavé, pretože to potvrdujú aj dáta, podľa medzinárodnej štúdie HBSC, ktorá sa sústredí na životný štýl školákov, už 11-ročné deti nespia ani osem hodín a zhuba tretina detí v tomto veku hovorí, že im rodičia len zriedkavo alebo vôbec neurčujú čas, kedy majú ísť spať.
Mám pocit, že je to ešte horšie po pandémii, kedy dostali mobily ešte mladšie deti ako bolo zvykom dovtedy, aby mohli komunikovať medzi sebou alebo s rodičmi, ktorí neboli doma. Deti však nemajú v ich používaní pravidlá a často s nimi komunikujú alebo sa na
nich hrajú dlho do noci. Myslím si, že deti málo vzdelávame o tom, ako nesmierne dôležitý je spánok. Spánok zabezpečuje aby nám fungovala pozornosť, pamäť, ale aj s imunita. Dôležitú funkciu má pri regulácii emócií. Ak má dieťa málo spánku, tak bude podrážedné, mrzuté, depresívnejšie a úzkostnejšie. Na to by sme mali v rodinách klásť väčší dôraz a zabezpečiť deťom dostatok spánku. Vysvetľovať, že modré svetlo obrazoviek znižuje melatonín, čo je hormón, ktorý im pomáha zaspať. A ďalšou hrozbou, ktorú vnímame, je nadmerné používanie stimulačných nápojov, čo je nakoniec spojená nádoba s nedostatkom spánku. Keď sú deti dlho v noci na internete, potom sú ráno unavené a už cestou do školy pijú energetické nápoje. Tie rozhodne nie sú zdravými nápojmi. Napríklad zvyšujú tlak a môžu spôsobovať poruchy srdcového rytmu. A dovolím si ešte jedno odporúčanie smerom k rodičom, ktoré vnímam ako aktuálne – a to strážiť množstvo času, ktoré trávi dieťa pasívne pri seriáloch, youtube či tik-tok videách alebo pri počítačových hrách. Na jednej strane dieťatu hrozí bezprostredná závislosť od hrania či internetu a zároveň stúpa riziko rozvoja ďalších závislostí v budúcnosti ako napríklad od alkoholu, omamných látkach či gemblovania. A na druhej strane si musíme uvedomiť, že ak sú deti veľmi pasívne a nevyužívajú svoje telo na to, aby sa hýbali, niekam chodili, behali, niekde občas vyliezli a niečo pri pohybe dokázali, tak tým trpí ich sebavedomie. Cez pohyb deti získavajú mnohé nové skúsenosti a vytvárajú si zážitky. Ak budú len sedieť a pasívne prijímať zábavu, tak ich život bude o mnohé ochudobnený.
Mnohí rodičia využívajú dnes nástroje, ktorými kontrolujú čas strávený na mobile, ale predpokladám, že treba zvažovať rozsah a vek, aby sa deti necítili vyčlenené z kolektívu, v ktorom mnohí spolužiaci naozaj „visia na mobile“
Vidíme, že keď boli deti dva roky zatvorené doma, zmenil sa aj spôsob ich komunikácie. Teraz komunikujú so spolužiakmi a kamarátmi tak, že hneď ako sa ráno zobudia, pozrú si správy. Píšu si spolu celé skupiny a keď prídu do školy, už vedia, kto čo robil večer a od rána. Tento spôsob komunikácie je nový fenomén a nedá sa z neho celkom vystúpiť. Ak to deťom zakážeme, akoby sme im zakázali chodiť s kamárátmi von.
Zdravá cesta je učiť deti s technológiami správne zaobchádzať a mať v nich mieru. Tak ako deti vedieme k tomu, aby mali zdravé návyky v stravovaní, nejedli v noci, neobmedzene nejedli sladkosti. či si nenosili jedlo do postele alebo na toaletu, tak rovnaké pravidlá ich môžeme učiť aj s mobilmi. Ak poznajú riziká, od istého veku majú tendenciu s mobilmi zodpovedne zaobchádzať. A ďalší rozmer je, ponúknuť im možnosti, kde môžu bezpečne s rovesníkmi tráviť čas. Kedysi fungovali krúžky a klubovne aj pre staršie deti, ktoré viedli mladí ľudia. Dnes sú na sídliskách preliezky pre menšie deti, krúžky a ZUŠky sú zamerané tiež na deti prvého stupňa základných škôl. Ak však majú aj staršie deti spektrum možností ako tráviť čas s kamarátmi, nemajú tendenciu siahať hneď po mobile.
Až 80% stredoškolákov hovorí, že je dnes pre mladých „veľmi ťažké prispôsobiť sa rýchlo sa meniacemu svetu“. Až 70% považuje za vážny problém budúcnosti zmenu klímy. To sa premieta do ich pocitu celkového šťastia. Odrážajú sa tieto obavy aj vo vašej praxi?
Táto generácia detí a nielen deti, ale aj nás dospelých, je posledné roky silno konfrontovaná s témami, ktoré ohrozujú našu existenciu. Mali sme pandémiu a videli sme zomierať mnoho ľudí. Do toho začala vojna a teraz hovoríme o ekonomickej a energetickej kríze, prežívame neistotu pokiaľ ide o zachovanie pracovných miest. Mladých trápi neistota v súvislosti s výberom povolania, ktoré má budúcnosť, boja sa zhoršujúcej ekologickej situácie. Všetko sú to ohrozujúce témy a čelíme im v takom masívnom množstve, v akom sme sa s nimi predtým nestretávali. Bývame konfrontovaní s existenciálnymi témami, našou zraniteľnosťou a smrteľnosťou, keď niekto blízky zomrie, alebo keď
oslavujeme okrúhle narodeniny vo vyššom veku. Pamätám si, že sme istý čas riešili obavy, ako zvládnu počítače prechod na nové milénium, alebo tému zväčšovania ozónovej diery. Ale teraz je koncentrácia ohrozujúcich správ obrovská.
Ako môžeme mladým pomôcť zvládnuť tieto vážne témy?
Snažím sa im odkomunikovať nádej v ľudstvo. Hovorím, že keď je situácia kritická, vieme ako ľudia spojiť zručnosti a schopnosti. Videli sme to aj pri pandémii, kedy v krátkom čase bola dostupná vakcína. Verím, že už teraz vznikajú riešenia v oblastiach ako je napríklad zmena klímy. Snažím sa im komunikovať, že nádej je prítomná aj keď ju niekedy ešte vôbec nevidíme. Na druhej strane však vnímam, že ak sme len pozorovatelia, tak sa cítime bezmocní. Voči bezmocnosti najlepšie funguje to, keď sám za seba konám aspoň niečo a „priložím ruku k dielu“. V tomto prípade napríklad nejakým spôsobom pomáham životnému prostrediu, recyklujem, šetrím energie a pod. Ďalšiu existenciálnu tému, ktorú si riešia mladí ľudia v čase, keď dospievajú je, že sa musia rozhodnúť, ako naložia so svojím životom, ktorou cestou sa vyberú. Na to, aby sa vedeli rozhodnúť, sa musia naučiť počúvať samých seba, svoje pocity. Vypnúť všetky facebooky, počítače a všetko, čo ich ruší a byť so sebou chvíľu v tichu. A to majú dnes tiež ťažšie ako sme to mali my, pretože na nich neustále z každej strany padá niečo lákavé, zaujímavé a ten prúd nikdy nekončí. My sme mali knihy a časopisy, ktoré keď sme dočítali, tak sme ho jednoducho odložili nabok. Internet je však takmer nekonečný. Navyše im je dnes neustále ponúkana mätúca virtuálna realita, ktorá je nereálna a oni sú stratení v tom, čo je pravda, čo to vlastne znamená byť úspešní. Či sú vôbec oni úspešní a šikovní v porovnaní s realitou, ktorú sledujú.
Depresívne a úzkostné poruchy sa dostali počas pandémie na popredné miesta aj v dátach zdravotných poisťovní. Depresie, závislosti a poruchy príjmu potravy uvádza ako najčastejšie diagnózy u detí a mladých vo veku 6-18 rokov Všeobecná zdravotná poisťovňa. Nárast depresívnych a úzkostných porúch ukazujú aj dáta zdravotnej poisťovne Dôvera, depresie a úzkosti sa spájajú s viacerými diagnózami, najmä však F32 (depresívne epizódy), F92 (zmiešané poruchy správania a emócií, kedy sa depresívne pocity externalizujú správaním, ktoré sa javí ako problémové), ale i ďalšie z uvedených F41, F42, F33. Pod diagnózou F43 (reakcia na ťažký stres) sa skrýva najmä stav po suicidálnom pokuse, príp. iná prudká reakcia na stres a záťaž (napríklad heteroagresivita – čiže útok).
Spomenuli sme vojnu na Ukrajine, na Slovensku sú desaťtisíce detí z Ukrajiny, ktoré predpokladali, že pôjde o krátky pobyt a teraz sa musia vysporiadať s tým, že tu zostávajú dlhšie. Objavujú sa u vás na oddelení?
K nám sa dostáva málo ukrajinských detí, skôr sú to deti, ktoré už mali psychiatrickú starostlivosť v rodnej krajine a potrebujú pokračovať s liečbou. Niektoré rodiny vyhľadávajú našu starostlivosť kvôli postraumatickej stresovej poruche. Aktuálne predpokladáme, že budú pribúdať ťažkosti u detí v súvislosti s adaptáciou na nové prostredie. Mnohé rodiny čakali, že sa vrátia v krátkom čase domov a musia sa vysporiadať s tým, že sa to nedeje. Ukrajinskí kolegovia však hovoria, že s ťažkosťami budú vyhľadávať skôr pediatrov, ako sú zvyknutí z domu.
Poďme hovoriť o riešeniach. Na upozornenia, že nápor na detské psychiatrie je počas pandémie enormný, reagoval minister zdravotníctva opakovane slovami „pridáme lôžka“. Pribudli vám na oddelení lôžka pre deti a mladých?
Na zvýšenie lôžok Kliniky detskej psychiatrie v Bratislave boli vyčlenené financie a intenzívne prebiehajú stavebné úpravy, aby sme mohli rozšíriť oddelenie. Je to už len otázka času. Ako lekári sme radi, že sa to deje.
Reakcia zo strany lekárov a vedení oddelení bola, že len lôžka situáciu nezachránia, ak nemáme pedopsychiatrov a nevieme si udržať sestry. Pribudli vám na oddelení pedopsychiatri a sestry?
U nás máme stabilný tím ľudí, ktorí svoju prácu robia radi a dobre, ale je tiež pravda, že zdravotnícky personál je ťažko zohnať a pri výpadku nahradiť. Súvisí to so všeobecnými podmienkami a situáciou v zdravotníctve. Situácii na našej klinike trošku pomáha tzv.
rezidentský program v detskej psychiatrii, vďaka ktorému máme teraz na oddelení mladých kolegov. Mladých lekárov, psychológov a sestry je však potrebné motivovať, aby neodchádzali do zahraničia, kde je o nich veľký záujem. Detských psychiatrov je akútny nedostatok v celej Európe.
Máte informácie o tom, či sa rozširuje lôžková kapacita aj na iných oddeleniach? Detské oddelenia sú na východe v Prešove a v Michalovciach, na strednom Slovensku v Martine a na západe v Bratislave a Nitre, dohromady niečo okolo 120.
Nemám tieto informácie. Veľmi by pomohlo keby sa mohlo opäť otvoriť oddelenie v Košiciach (zaniklo v roku 2012 – pozn. aut.). Košice sú druhé najväčšie slovenské mesto a nie je ideálne, keď musíte akútnych pacientov v noci prevážať do Prešova či Michaloviec.
Druhá vec je, že sa dlhodobo boríme s nedostatkom denných stacionárov a doliečovacích zariadení pre deti. Na západnom Slovensku zaniklo pred rokmi doliečovacie zariadenie v Psychiatrickej nemocnici Phillipa Pinela v Pezinku. Viem, že je teraz opäť zrekonštruované, no stále nebolo otvorené. Prečo?
O tom nemám informácie. S Pezinkom spolupracujeme v rámci reprofilizácie lôžok, čiže po dohode s vedením tam v prípade, že máme plný stav, môžeme posielať pacientov nad 16 rokov. Má to však svoje obmedzenia, deje sa to len v ojedinelých prípadoch. Nemení to nič na tom, že doliečovacie lôžka na západnom Slovensku urgentne potrebujeme.
Je dôvodom, prečo sa neotvorilo detské oddelenie v Pezinku nedostatok sestier a lekárov?
Na túto otázku Vám neviem odpovedať.
Deti sú u nás stále posielané na doliečovanie do jediných dvoch zariadení – Kremnice a Hráne, čo je takmer na hraniciach s Ukrajinou. Primár bratislavskej kliniky J. Šuba to hodnotí jasne: „Považujem za neprofesionálne a neetické posielať deti z Bratislavy a zo západného Slovenska na doliečovanie tak ďaleko od rodiny. Kontakt s rodinou je skoro nemožný, často len telefonický po dobu týždňov či mesiacov.“
Presne tak. Nemá to tak byť. Deti potrebujú byť v kontakte s rodinami. Neviem si predstaviť, že by psychiater pre dospelých posielal napríklad depresívneho dospelého pacienta na doliečenie takto ďaleko od bydliska a rodiny. Rodiny by mali ostať pre deti dostupnou oporou, pomáhať v ich liečebnom procese a samé prechádzať edukáciou o ťažkostiach ich detí a pripravovať sa na pokračovanie liečby v domácom prostredí. To je ťažko možné v aktuálnych podmienkach.
Psychiatrická nemocnica prof. Matulaya v Kremnici hovorí, že má od roku 1999 projektovú dokumentáciu na rekonštrukciu detského oddelenia a vonkajšieho areálu. Doteraz neuspeli so zaradením do investičných plánov ministerstva. Počas pandémie boli covidovou nemocnicou a v tunajších podmienkach bolo náročné vôbec dodržať opatrenia: „Detské oddelenie je s kapacitou 30 lôžok jediné, ktoré okrem akútnych stavov z BB kraja zabezpečuje aj pokračovanie lôžkovej starostlivosti pre pacientov do 19 rokov z BA, TT, NT a ZA kraja. Kvôli nedostatočnému financovaniu, sú na oddelení v 4 lôžkových izbách spoločne na jednej chodbe umiestnení pacienti vo veku 6-19 rokov s jedným sociálnym zariadením pre chlapcov a jedným pre dievčatá na celú chodbu.“
Ďalší problém, s ktorým sa dlhodobo boríme sú denné stacionáre, ktoré pre deti a mládež tiež chýbajú. Jedno sa má otvárať v Bratislave, ako ďaleko sú prípravy?
Denný stacionár v Bratislave je tesne pred otvorením (otvára sa v pondelok – pozn.). Veľmi sa z neho tešíme, bude krásny a moderný. Bude priamo v Národnom ústave detských chôrob, čo je výborné, pretože môžeme zdieľať personál, pri konzíliárnych vyšetreniach môžeme spolupracovať s pediatrom či s endokrinológom, môžme pracovať s rovnakou nutričnou terapeutkou, ktorú máme v nemocnici.
Stacionár bude zameraný na pacientov a pacientky s poruchami príjmu potravy?
Áno, tento stacionár by sa mal venovať pacientom s poruchami príjmu potravy, jeho kapacita bude 12 detí. Rozhodli sme sa na začiatok pre tento typ stacionára, pretože liečba porúch príjmu potravy je dlhodobá. Vyžadovala si u nás dlhodobé hospitalizácie hoci moderná forma liečby umožňuje práve tento typ liečby v stacionári. Radi by sme mali aj všeobecný stacionár a rovnako by sme boli radi, keby existovalo špecializované pracovisko pre deti s poruchami autistického spektra.
Nadviažem na to a vrátim sa ešte k pandémií – hovorilo sa, že enormný nárast akútnych pacientov obmedzil práve diagnostiku napr. aj detí s poruchami autistického spektra. Ako to teraz vyzerá na oddelení, dobiehate zameškané?
Teraz v lete sa trošku zmiernil počet akútnych pacientov a bolo možné realizovať práve hospitalizácie, ktoré boli stredne akútne alebo diagnostické. Takže pomaly dobiehame. To, čo sa tu celé mesiace dialo, keď bola obmedzená možnosť prijímať týchto pacientov, je veľmi nešťastné, pretože čas nezastavíme a rodičia týchto detí dlho nevedeli, ako ich majú viesť. Deti rastú a z malých problémov môžu vznikať väčšie, ak situáciu neriešime včas.
Rodičia mali problém získať aj termín u psychológov, ak sa im to na koniec podarilo, znášali náklady na terapie z vlastného vrecka. V ČR napr. Všeobecná zdravotní pojišťovna v reakcií na pandémiu u poistencov od 7 rokov spustila preplácanie 10 sedení u psychológa. Znížilo by to i nápor na psychiatrov?
Určite by pomohlo, keby tieto služby boli hradené z poistenia. Treba však povedať, že ministerstvo zdravotníctva teraz urobilo v tejto oblasti zmysluplný krok, keď uvoľnilo zhruba tri milióny eur na vzdelávanie zdravotníkov v duševnom zdraví. Kvalitný psychoterapeutický výcvik je veľmi drahý, takže tento krok tiež môže zvýšiť kvalitu a dostupnosť. (Ide o výzvu z Plánu obnovy – pozn.)
Oslovila som zdravotné poisťovne Dôvera či VŠZP aj jednotlivé psychiatrické oddelenia, ich dáta a skúsenosti potvrdzujú, že v pandémii rastli niektoré typy diagnóz – úzkostné a depresívne poruchy so sebapoškodzovaním, poruchy príjmu potravy, zneužívanie návykových látok. Čo nám tým deti hovorili?
Nárast týchto porúch súvisí práve s tým, že boli deti dlho zavreté v malom priestore. Použijem príklad, ktorý možno bude znieť zvláštne, ale vystihuje situáciu – aj keď sa pozriete na zvieraciu ríšu, vidíte, že ak zatvoríte zviera do malého koterca bude celé doudierané s otrhanou srsťou.
Rozumieme preto týmto diagnózam tak, že deti boli v pretlaku emócií, s ktorými si nevedeli poradiť. Už tým, že kráčam na krúžok či do školy a trávim tam čas, „vyventilujem“ istú časť energie a preladím si myslenie. Naplnia ma stretnutia s ľuďmi, ktorí si môžu všimnúť, ako sa cítim a pomôžu mi zastabilizovať moju náladu. Zatvorené deti mali málo podnetov a pretlak emócií, intenzívnejšie sa zaoberali sami sebou, porovnávali sa, čo väčšinou vedie k tomu, že sú so sebou nespokojní. A bezmocnosť ventilovali takýmito spôsobmi.
MUDr. Zuzana Matzová, PhD., vyštudovala Lekársku Fakultu Univerzity Komenského v Bratislave a absolvovala postgraduálne štúdium v odbore psychiatria. Pôsobí na Klinike detskej psychiatrie Národného ústavu detských chôrob v Bratislave ako detská psychiatrička. Zároveň vyučuje na Lekárskej fakulte UK v Bratislave a má vlastnú terapeutickú prax. Je spoluzakladateľkou Spoločnosti pre logoterapiu a existenciálnu analýzu v SR, predsedníčkou Sekcie detskej a dorastovej psychiatrie Slovenskej psychiatrickej spoločnosť a členkou Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti.
Roky sa u nás hovorí, ako zaostávame v starostlivosti o duševné zdravie detí. Vieme, že pandémia situáciu zhoršila. Útvar hodnoty za peniaze v analýze psychiatrickej starostlivosti uvádza, že duševné poruchy sú tretím najčastejším dôvodom priznania invalidného dôchodku, pričom invalidné dôchodky pre duševné poruchy sú priznávané najmä mladým ľuďom vo veku 19 – 39 rokov. Uvedomujeme si, na aký problém si „zarábame“ našim prístupom ako spoločnosť?
Musím povedať že si často kladiem podobnú otázku. Na jednej strane médiá pomáhajú túto tému komunikovať a verejnosť je oveľa viac informovaná o tom, že deti sa nemajú dobre. No na druhej strane vidím, že miera, akou sa naše deti snažíme chrániť, je nedostatočná. V prírode vidíme, že staršie dospelé zvieratá chránia mláďatá. Ich biologická priorita je urobiť všetko pre to, aby bola mladá generácia v bezpečí a mala dobré podmienky pre rast. Mám pocit, že my ľudia to celkom takto nemáme. Hovoríme, že „mladí vydržia“, „zvládnu to“, že „majú čas“, ale im čas v skutočnosti veľmi rýchlo beží. Ak sa ich ťažkosti neriešia, bude ich život oveľa ťažší. Duševné problémy spôsobia mnoho utrpenia nielen im, ale aj ich okoliu, množstvo nedorozumení a bezmocnosti.
Pre nás ako spoločnosť je to veľké riziko. Časť detí snáď nájde oporu mimo zdravotníckeho systému, v láskavých ľuďoch v rodine či vo svojom okolí, možno v trenérovi či učiteľovi, a ich život sa zastabilizuje. No pri mnohých duševných poruchách opora nestačí, je potrebná liečba. Hrozí, že veľká časť neliečených detí zostane zraniteľnejších, nebudú vedieť spokojne prežívať svoj život, založiť si rodinu, vedieť sa vnímavo postarať o svoje potomstvo. Zvýši sa riziko chronickej duševnej poruchy, prípadne až invalidizácie. Ak nebudeme strážiť novú generáciu, nebudeme sa snažiť, aby bola čo najsilnejšia, čo najlepšie vzdelaná a vyrastala v pokojnej atmosfére, oslabí to našu spoločnosť. Želala by som, aby sme si trochu otočili priority v tom, čo chránime a kam sa dívame.
Andrea Settey Hajdúchová
2.10.2022
O nás
Nejaký text o nás
Objavuj
Novinky
Kontakt
Bratislava